Vlastnosti psa

Kostra psa sa skladá z kostí hlavy, krku, trupu a končatín. Vzájomné súvislosti jednotlivých častí tela zvieraťa sú pre vedu známe už dávno. Jedna z najdôležitejších častí tela psa a z hľadiska jeho zovňajška, aj najšpecifickejšia, je hlava. Hlava má jednoznačnú funkciu určovania rasy. Dobrí znalci psích rás vedia len na základe hlavy posúdiť, o aké plemeno sa jedná. Hlava môže byť: krátka (napr. pudel, boxer), dlhá (napr. chrty), súmerná (napr. vyžly, dalmatínske). Dve hlavné časti hlavy sú mozgové časti lebky a tvárové časti lebky, inak povedané ňucháčové partie. Prechod medzi týmito dvomi hlavnými časťami nazývame čelový sklon alebo stop. Čelový sklon má pri vytváraní formy hlavy dôležitú úlohu, keďže veľkosť hlavy určuje dĺžka alebo krátkosť čelového sklonu. Mozgové časti lebky obsiahnu mozog a tvárové časti počiatočné časti dýchacích a tráviacich trubíc, ako aj zuby.

Pes má 42 zubov, ktoré sú najmä mäsožravé, ale sú vhodné aj na všežravosť (12 rezákov, 4 očné zuby, 16 predstoličiek, 10 stoličiek). Rezáky, očné zuby a predstoličky kvôli svojej ostrosti slúžia na trhanie a vzadu uložené stoličky na mletie a drvenie. Podľa ich zjavu a životnosti - podobne ako u človeka - rozlišujeme mliečne a trvalé zuby. Mliečne zuby pomáhajú pri trhaní a hryzení do 4 mesiacov veku, ale veľmi rýchlo sa zoderú, potom sa ich korene vstrebú a zostatok vytlačí takzvaný pravý zub. Trvalé zuby sú väčšie, silnejšie a obvykle vytrvajú až do konca života psa. V priebehu času sa hrýzavý povrch zubov začne zodierať, z miery čoho vieme posúdiť vek psa.

Aj tvar očí je charakteristickou vlastnosťou jednotlivých rás. Podľa tvaru očnej štrbiny môžu byť rezané, oválne alebo okrúhle, podľa státia zas šikmé alebo stojaté. Očná guľa je lesklá a otvorená, hlave dodáva energický charakter. Viečka sú spravidla vyvinuté, mihalnice husté a pravidelné. Farba dúhovky, ktorá udáva farbu očí, súvisí predovšetkým s farbou zvieraťa a môže byť: žltá, svetlohnedá, hnedá, tmavohnedá, zelenomodrá biela alebo belasá. Oči fľakatých alebo harlekýnových psov sú často dvojfarebné, jedno oko je hnedé a druhé belasé. Oči sú orgánmi zraku, ktoré sú umiestnené v očnej jamke, chránenej mozgovou časťou lebky. Najdôležitejšou časťou oka je zrakový nerv, umiestnený na očnom pozadí a v rámci neho žltá škvrna, v ktorej sa nachádzajú takzvané čapíky a tyčinky. Čapíky sú citlivé na farby, tyčinky na svetlo. Psi vidia farby menej, naproti tomu je ich ostrozrakosť lepšia. Pes vie rozlíšiť farebné kombinácie, ale v prvom rade vníma vplyv svetla, vidí tvar.

Tvar a pohyblivosť ucha neurčuje len jeho zovňajšok, ale prezrádza aj jeho povahu, čiže temperament. Rozlišujeme rasy s ušami prirodzene stojacimi, so sklopenými koncami, ovisnutými a kupírovanými. (Kupírovanie koncov uší sa dostáva do úzadia kvôli ochrane zvierat.) Ucho je orgán sluchu. Kým zrak psa je naproti ľudskému oku slabší, jeho sluch je oveľa vycibrenejší ako u človeka. Počujú aj ultrazvuk s kmitočtom 30 000 Hz.

Jazyk je orgánom chutí psa, ktorý je tiež menej vyvinutý ako u človeka. Jeho citlivosť voči chutiam sa prejavuje aj spôsobom jeho stravovania: je a pije hltavo.

Najdokonalejšie vyvinutým zmyslovým orgánom psa je nos. Ľudský čuch prekoná až 50 násobne, čo je dané veľkosťou plochy čuchových epitelov (od ľudských sú väčšie 50 krát) a počtom čuchových buniek (tisícnásobky ľudských).

Krk spája hlavu s trupom a prechádza do línie pliec a kohútika. Krk je podľa uloženia nízky, pravidelný alebo vysoko položený.

Krk umožňuje voľný a rýchly pohyb hlavy. Miery krku sú spravidla v pomere s veľkosťou hlavy psa. Krk je dlhý v prípade, ak je dlhší než hlava a krátky, ak je od hlavy kratší. Krk pohyblivých, dlhonohých psov s menšími hlavami je dlhý, krk pomalých psov s veľkými hlavami je spravidla krátky.

Časti trupu: hrudný kôš, brucho, panva. K hrudnému košu sa pripájajú krk a predné končatiny a k panve chvost a zadné končatiny. Trup, ako pokračovanie krku, začína vystúpeným kohútikom. Kohútik sa skladá z tŕňovitých výbežkov prvých 7 chrbtových stavcov, horných okrajov lopatiek a silných svalov. Tu sa nachádza podporné miesto krku, chrbta a predných končatín. Chrbát je časť tela medzi kohútikom a driekom, ktorého oporný pilier tvoria do seba zapadajúce chrbtové stavce. Dĺžka chrbta je dôležitá z hľadiska pohybu psa. V dlhom chrbte sa časť silných nárazov zadných končatín počas behu stratí bez toho, aby narástla rýchlosť. Základ drieku tvoria driekové stavce. Krátky, svalnatý a pružný driek je schopný dokonale postúpiť odrazy zadných končatín. Zadok môžeme nazvať aj silovými centrami psa, preto je dôležité, aby bol dobre svalnatý. Silné svalstvo zadných nôh sa pripája k najväčšej kosti kostry, k panvovej kosti. Hrudný kôš je časť tela ohraničená chrbticou, rebrami a hrudnou kosťou, ku ktorej sú kĺbmi a svalmi pripojené predné nohy. Rebrá, tvoriace predný skelet hrudného koša sú zakrivené a menej pohyblivé. V hrudnom koši sa nachádza srdce, tepny a pľúca. Svaly, nalepené na hrudný kôš rozťahujú a sťahujú hrudnú dutinu. Hrudný kôš je vtedy dostatočne hlboký, ak je jeho spodný oblúk v jednej rovine s lakťom psa. Brucho sa šíri od bránice smerom dozadu k panve, hore a na boku ho ohraničujú zadné rebrá, zadnú časť bedrové kosti. Hornú stenu brušnej dutiny ohraničujú chrbtica a driečne svaly, spodné a bočné steny brušné svaly. Tu sa nachádzajú pečeň, veľká časť tráviaceho ústrojenstva, pankreas, oblička, nadoblička, slezina, hlavná tepna, veľké cievy a lymfatické žily. Tvar brucha závisí od typu psa, ale v normálnom prípade jeho vedenie nemôže byť nižšie ako kolená. Driek je pružné spojenie medzi chrbtom a zadkom, obvykle je pevný, dobre svalnatý. Zadok je časť medzi vrcholom bokov a sedacími hrčkami, môže byť: rovný, spádový, slabo alebo silno zrazený. Chvost - podľa tvaru, vztýčenia a držania - je charakteristikou psej rasy. Zastáva úlohu aj v koordinácii pohybu, napomáha rýchlej zmene smeru. Podľa tvaru môže byť chvost: zakrútený, ovisnutý, zástavový, hore smerujúci, spustený (mečovitý), úplne spustený. Chvosty určitých plemien sa v súlade so štandardnými predpismi kýptia (skracujú). To sa však čoraz viac dostáva do úzadia. Časti, tvoriace predné nohy psa: plece (ramenný klb, lopatka), nadlaktie, lakeť, predlaktie, zápästie, záprstie, laba. Úlohou predných nôh je udržanie tela hore počas pohybu, ako aj tlmenie otrasu pri dopade na zem. Časti zadných nôh sú: stehno, koleno, holeň, podpätie, zápästie, záprstie, prsty, respektíve laba. Úlohou zadných končatín je, aby silnými odrazmi umožnili pohyb psa. Pre väčšie zaťaženie sú kosti zadných nôh hrubšie, nachádza sa na nich viac kĺbových záhybov a aj ich svalstvo je väčšie, vyvinutejšie. 

 

Psie správanie

 

Pes - podobne ako ostatné zvieratá - je individuálny tvor, viac ako súbor nervovou sústavou riadených biologických funkcií. Základ správania určuje uzavretý genetický program zvieraťa. Správanie sa vytvára podľa otvoreného genetického programu, čo významne ovplyvňujú aj vývin jedinca sprevádzajúce faktory prostredia. Na základe toho sú určujúce prvky správania dedičnosť a učenie. Pre vyvolanie dedičného mechanizmu správania nie sú potrebné predchádzajúce skúsenosti, prostredie aj bez nich podnecuje organizmus na reakcie, odvetné konanie. Túto časť správania nazývame pud, inštinktívne konanie, ktoré vo zvierati fungujú od okamihu narodenia a počas vývinu jedinca sa v potrebných okamihoch automaticky vynárajú. Vnútorný stav organizmu charakterizujú podnety, ktoré môžu byť nasledovné: smäd. hlad, sexuálna žiadostivosť, hnev, bojovná nálada, chuť hľadať atď. Oproti vrodenému správaniu si naučené správanie pes - podobne ako ostatné zvieratá - osvojí učením. Formy zdedeného správania pozostávajú z jednoduchých sérií pohybov, učenie spája tieto kratšie série. Počas učenia sa neopravuje pudový pohyb, ale vyvolanie prvkov radu pohybov a ich následnosti. Inštinktívne chovanie, charakteristické pre jedincov zásadne predurčí učenlivosť.

Pocity psa súvisia jednak s biologickým stavom jeho organizmu a jednak na ne vplývajú popudy prostredia. Pestrosť pocitov psa je porovnateľná s človekom. Štruktúra povahových čŕt psa sa skladá z vrodeného správania, charakteristického pre rasu a zo správania naučeného na základe individuálnych schopností. Pes zdedil od svojich predkov, od vlkov, zákony ducha svorky. Pes je skupinové zviera, jeho správanie smeruje k vyhľadávaniu svorky, základ jeho individuálneho života je život vo svorke. 

 

Táto takzvaná tendencia vyhľadávania svorky je základom aj vzťahu medzi človekom a psom. Pes ochráni teritórium svojho pána, čiže vlastnej svorky pred votrelcami, ochrana členov svorky náleží aj pánovi. Základ vytvorenia vzťahu s človekom je viazanosť k svorke. Pre psa stelesňuje človek matku, ktorú stratil a neskôr po období, kedy bol šteňaťom vodcu svorky. Dominantný (vládnuci) jedinec, obraz vodcu a obraz svorky sa sústredí v osobe pána. Vernosť patrí druhoví vo svorke, ak sa nám nepodarí stať sa ním v očiach psa, nemôžme od neho očakávať, aby nám bol verný. Dôležitá vlastnosť, ktorá sa očakáva v súvislosti s pracovnými psami, je smelosť, popri čom sa prirodzene objaví aj jej protiklad, zbabelosť. Pes nevyhľadáva nebezpečné situácie, vyvarovanie sa potýčke je vo svete zvierat inštinktívne chovanie, ktoré môže potlačiť len výchovno-výcviková práca človeka, respektíve vernosť voči pánovi. Bdelosť je najstaršie pudové správanie. Zviera neustále analyzuje podnety okolia, je stále pripravené na odrazenie prípadných nepriateľských útokov. Reakcie spojené s ohrozením - dať o ohrození vedieť druhoví, respektíve ho ochrániť - taktiež vyplývajú z ducha svorky. Pes môže v súvislosti svojich činov cítiť aj vinu, čo značí strach z neľúbosti vodcu (pána). Robiť rozdiely medzi dobrým a zlým vie len na základe vlastných skúseností. Pre neho je dobré správanie to, čomu nenasleduje trest a zlé je to, ktorému trest nasleduje. Psi poznajú aj umenie predstierať. Niekedy sa správajú tak, akoby si neboli vedomí danej situácie.

Pes svojim správaním komunikuje, oznamovacie znaky pozostávajú z kombinácií zvukov, pachov a radu pohybov (vizuálne a dotykové znaky). Ich komunikácia je vybudovaná na zložitý kódový systém, ktorý poznajú len jeho rasoví druhovia. Človek a pes si v záujme komunikácie, ktorá sa medzi nimi má vybudovať, musia navzájom spoznať svoj jazyk. V dialógu sa však musí človek naučiť jazyk psa, lebo toho sme len my schopní. Pozorný pán si počas spolužitia so psom môže privlastniť analýzu zvukov svojho druha a tak môže rozoznať zvukové signály. Kto pozná psí „jazyk", na základe vonkajších gest rozozná vonkajšie faktory, práve pôsobiace na zviera, alebo charakter vnútorného stavu, ktorý správanie vyvolalo. Pes svojim

 pózovaním, držaním chvosta, hrou tváre, vydávaním zvukov oznamuje svoj vnútorný stav, alebo svoje úmysly voči prostrediu, keďže on nie je schopný naučiť sa, porozumieť nášmu jazyku. Pohyb, sprevádzajúci slová a tón slov je pre psa dôležitý preto, aby lepšie porozumel našim zámerom. Oznamovacie gestá človeka si môže pes ľahko osvojiť, lebo ich počet nie je vysoký a ich význam je takmer rovnaký s tými, ktoré používa pes (napr. vyhrážky). V systéme komunikácie psa majú významnú úlohu pachové znaky, ktorými označujú svoje teritórium, čiže to „lovecké územie", kde pes žije. Močové body 

pravidelne vyhľadávajú a svojím močom opätovne označkujú hranice svojho pohybu. Správanie sa vlastnenia územia je typické hlavne pre samcov. Agresivitu psa môže najpriamejšie a najľahšie vyvolať ochrana územia. Cieľom „útoku" môže byť rovnako zviera ako aj človek, ak vniknú na územie. Agresivita môže vzniknúť hlavne vtedy, keď chýba dominantný pán, respektíve keď pes žije uzatvorene, je v kontakte len s málo ľuďmi či psami. Vyvarovanie sa a agresivita je forma správania charakteristická pre sociálne zle chované zvieratá. Pes držaný a chovaný v „neľudskom", zanedbanom a divokom prostredí, môže ľahko zdivieť a stať sa nebezpečným. Aj preto je dôležité, aby sme pre svojho psa zabezpečili vhodné prostredie a pozornou, odbornou starostlivosťou mu zabezpečili telesný a duševný vývoj.

Názov príspevku
Autor príspevku