Pôvod psa
Haltenorth spomína psa ako predchodcu všetkých dravcov. Jeho výstižná poznámka môže vychádzať z toho faktu, že p
red 30 miliónmi rokov sa v oligocéne vyvinuli z pradravcov (Miacidy) všetky rody dravcov. Prví dravci naznačujú vývinový smer k dnešným psovitým vývojom lebky, zubov a nôh. Samotné, už vlastne psovité, (Canidae) sa vyvinuli až neskôr. Medzi suchozemskými dravcami už veľmi skoro nastalo rozdelenie medzi psovitými (Canoidea) a mačkovitými (Feloidea). Druh Canis, ktorý dnes zastupujú vlci a všetky v súčasnosti žijúce druhy domácich psov, sa objavil takmer pred 2 miliónmi rokov v neskorom pliocéne. Vtedajšie psovité dravce sa od dnes žijúcich líšili navonok a anatomicky len veľmi málo. Rod psovitých počas fylogenézy vytvoril dohromady takmer 60 druhov, z ktorých zostalo podľa Haltenortha len šesť, s 29 rasami. Rôznorodé typy a rasy domácich psov, ktoré sú potomkami vlka, netvoria samostatné plemená, ale označujeme ich oddelene ako „plemeno domácich zvierat" vedeckým sumárnym názvom Canis familiáris. Podľa niektorých predpokladov mnohorakosť psov mohla byť následkom kríženia medzi vlkom a šakalom (kvôli určitým vonkajším znakom považovali šakala za praotca východného chrta, pôvod iných rás psov sa odvádza späť na líšku, kojota a hyenu, ba dokonca v antickom svete považovali za predka psa aj tigra). Táto teória je ešte sporná, ale na kríženia pes-šakal a pes-vlk už sú dôkazy. Pes a šakal sa paria iba v zajatí, na slobode nie, ale aj tak môžu vzniknúť miešaniny iba za špeciálnych podmienok. Vlci sa naproti tomu so psami paria aj za prirodzených, aj umelých podmienok. Takéto oživenie krvi sa v prípade nemeckého ovčiaka (nesprávne „vlčiaka") uskutočnilo viackrát. Vlčia krv sa v takomto prípade v ďalších generáciách postupne vstrebáva.
Tieto miešané psy sú vo svojom všeobecnom zjave miešaniny oboch druhov, avšak ich povaha sa viac približuje k vlčej, sú nedôverčivé a agresívnejšie, ako ich rodičia. Všetky zvieratá, ktoré sa navzájom paria dobrovoľne a zakladajú potomkov, ktorí sú schopní ďalšieho rozmnožovania, patria k tomu istému rodu. Skutočnosť, že z kríženia vlka a psa sa môžu zrodiť potomkovia schopní rozmnožovania, dokazuje veľmi blízku príbuznosť týchto dvoch druhov zvierat.
Vlastným predkom všetkých dnešných domácich psov je nepochybne vlk (Canis lupus). Toto vyhlásenie neznamená, že jediný pradávny pár vlkov založil veľkú rodinu psov. Zdomácnenie vlkov nastalo priestorovo aj časovo navzájom nezávisle na viacerých miestach Zeme v ranej epoche vývinu ľudskej civilizácie, v strednej, respektíve novšej dobe kamennej. Podľa určitých výskumov však ani to nie je nepredstaviteľné, že poddruh vlkov s najmenším vzrastom, Canis lupus pallipes - ktorý sa vyskytuje v strednej časti Prednej Indie a smerom na západ až po Arábiu - bol jediným východiskovým bodom zdomácnenia psa. Oblasť rozšírenia vlkov je aj v Euroázii aj v Severnej Amerike veľmi široká a rovnako sa vyskytujú tak v severných tundrách, ako i v horúcich, suchých južných oblastiach. Ich telesná hmotnosť kolíše medzi 15 a 70 kg. Severné typy sú väčšieho vzrastu než južné. Kožuch vlkov udomácnených v Euroázii je obvykle v odtieňoch sivohnedej, kým ich druhovia, žijúci v Severnej Amerike sa vyskytujú v čiernej a bielej farbe, hoci aj v rámci jedného vrhu. Vlci sú tvory družné. Ich organizovanej svorke vládne zviera-vodca, ostatní členovia svorky sa zapájajú do spoločenstva dobrovoľne, do hierarchie sa zaraďujú na základe svojich schopností, či vlastností. Zákony, vryté do útrob žitia vo svorkách, urobili vlka vhodným pre spolužitie s človekom, jeho sklony zas umožnili, aby sa za daných okolností zmenil na psa.
Ľudia žijúci pred 15 tisíc rokmi už žili v primitívnych chatrčiach, ich živobytie zabezpečoval hlavne lov, svoje zbrane a náčinie vyhotovovali z kameňa a zvieracích kostí. Predkovia človeka žili v bezprostrednej blízkosti divých zvierat, ktoré im slúžili ako potrava. Keď zmena klimatických podmienok a prudký rast počtu ľudí mali za následok pokles zdroja mäsitej stravy, človek bol donútený naučiť sa chovu zvierat. Pre neho dôležitú, za zvládnuteľnú považovanú divú zver zapriahol, zdomácnil a ďalej rozmnožoval. Proces, počas ktorého sa z divo žijúcej zveri stane pomocou vedomého podielu človeka domáce zviera, nazývame domestifikácia (z latinčiny: „domesticus" = domáci). Popri prvých domácich zvieratách - ovca a koza - už nachádzame aj psa. Najstaršie kostry psov, ktoré vykopali v severovýchodnom Iraku, svedčia o tom, že približne 12 tisíc rokov pr. n. 1. už tieto zvieratá
Žili v blízkosti ľudí. Zdomácnenie ovce a kozy mohlo začať okolo 8000 pr.n.l a ostatných domácich zvierat až v nasledujúcich storočiach, tisícročiach. Samozrejme, nie každé zapriahnuté divé zviera bolo vhodné na zdomácnenie. Jedince náchylné na neposlušnosť sa akiste nerozmnožovali tak ľahko, ako tie prispôsobivejšie. Táto selekcia podmienila dedičnú vlastnosť, aby bolo zviera prispôsobivé. V prirodzenom prostredí sa len menšia časť potomkov divých zvierat dostane do obdobia schopnosti rozmnožovať sa (napríklad pri vlčatách viac než polovica uhynie do jedného roku života). Pri zmenených okolnostiach ľudskej domácnosti však mohli z mladých zvierat prežiť aj tie, na ktoré by v divočine čakala istá záhuba. Pri týchto zvieratách sa už ukazujú výrazné rozdiely. Človek, zásahom do procesu prirodzeného výberu (selekcie), vytvoril také domáce zvieratá, ktoré sa v porovnaní s pravekými druhmi mimoriadnym spôsobom zmenili. Odlišnosť od predkov môže byť aj taká výrazná, že pôvodný druh sa takmer nedá rozoznať v odlíšenom jedincovi. Obzvlášť to platí pre pestrú rodinu psov rozmanitých foriem, ktorá sa podstatne líši od vlkov s oveľa jednotnejším zjavom. Preto sa mohlo stať, že ohľadom pôvodu psa sa dlho viedli búrlivé debaty.
Vlci, ako špičkoví dravci, sa v žiadnom prípade nemohli správať voči pravekým lovcom priateľsky, veď pre nich človek predstavoval v boji o potravu nebezpečného súpera. Premena vlka v domáce zviera mohla prebiehať tak, že človek vlčatá, ktoré našiel pri love, nezabil, ale odniesol so sebou a v prostredí tlupy ich vychoval. Pretože diví vlci, od mladosti v starostlivosti ľudí, sa často stali veľmi krotkými a oddanými, nechali ich dlhšie pri živote ako spoločníkov na hranie deťom. Vo Švajčiarsku, pri odkrývaní kolových stavieb usadlosti z doby neolitu, našli archeológovia skameneliny kostí prapsov. Vedcom už na prvý pohľad bolo nápadné, že okrúhly tvar ich lebiek sa podobá na lebky dnes žijúcich špicov. Podobnosť formy a štruktúry podčiarkuje aj typická tuposť čeľustí. V dôsledku ich rázu, poukazujúceho na špicov, pomenovali tieto praveké domáce psy ako „rašelinové špice". Skutočnosť, že kosti týchto psov našli medzi pozostatkami pravekého sídla dokazuje, že tieto zvieratá už naši predkovia udomácnili, keďže k chatrčiam, stavaným na koloch a poskytujúcim tak ochranu pred divou zverou a nepriateľmi, sa bolo možné dostať len plávaním, alebo na člnoch. Podľa niektorých zástupcov genealógie rašelinový špic nie je predkom len špica, ale je súčasne aj jedným z najstarších druhov psov. Stavba tela rašelinového špica mohla byť podobná vzhľadu psov malého vzrastu aj dnes žijúcich v prostredí kmeňa batak ná ostrovoch Sumatry. Aj na brehoch morí a riek Severnej Európy našli medzi nazhromaždenými lastúrami pozostatky pravekých psov. Tento praveký pes bol zvieraťom väčšieho vzrastu a silnej kostry. Takisto anatomické výskumy podporili predstavu, že tento pes je potomkom stredoeurópskeho vlka. Na základe pravekých nálezov nedokážeme jednoznačne určiť, akým zovňajškom disponovali títo domáci psi. Pre naše nedostatočné znalosti nemôžme pre tieto psy použiť označenie „rasa".
V období medzi paleolitom a neolitom doby kamennej neboli prvé, v usadlostiach ľudí držané domáce psy loveckými spoločníkmi človeka, ale znamenali skôr zásoby mäsa pre biednejšie obdobia, kedy psov zarezali a skonzumovali. Použitie psa ako pomocníka, čiže ako stopovača a spolubojovníka pri love alebo pri bojoch s nepriateľskými kmeňmi, mohlo byť neskorším výsledkom zdomácňovania a krotenia.
